Bola hlboká noc. Michal stál na balkóne svojho dvoj-izbového bytu na šiestom poschodí. Nebol to ani tak balkón, ako malý výčlenok o rozmeroch 1x1 meter so zábradlím siahajúcim do výšky pásu. V teplomeri, ktorý bol pripevnený klincom v škáre medzi panelmi, sa ortuť ledva dotýkala čiarky ktorá značila -2°C. Michal mal na sebe ľahký župan, ktorý nosieval vždy, keď sa večer osprchoval a spodnú časť pyžama v ktorej spával. Zimu však necítil, aj keď bol bosý. Zbehol dnu a priniesol si krabičku marlboriek. Vybral z nej cigaretu a zapaľovač. Zapálil si. Fajčil pomaly, nemal sa kam ponáhľať. Obzrel sa po okolí. V tme videl iba pár na modro blikajúcich okien a chodník čo viedol pod ich barákom, ktorý bol osvetlený piatimi lampami. Všade bolo ticho. Iba občas začul hukot miestnych tuzerov a taxikárov čo rozvážajú decká z diskoték. Každý večer sem chodieval. Hovoril že mu to čistí hlavu. Jeho suseda, mamina tridsiatnička, tomu hovorila znečisťovanie pieskoviska, ktoré bolo rovno pod jeho balkónikom. Pre jej kľud si tam na zem položil popolník, do ktorého hasil špaky. Nikdy sa mu plný popolník nechcelo vysypať do smetiaka a tak jeho obsah aj tak končil na pieskovisku. Zaviazal si župan okolo pása. Nie kvôli zime. Rozmýšľal dopredu a predstava že by okoloidúci ľudia videli jeho mŕtve telo mu nebola príjemná. Zahasil cigaretu asi v polovici a preliezol zábradlie. Pätami sa postavil sa na kúsok studeného betónu a rukami sa pridŕžal zábradlia. Oľutoval že cigaretu zahasil. Pozrel sa na popolník. Už sa s ňou nedalo nič robiť. Zhasla. Balíček ostal na parapete a on už sa nechcel vrátit. Pustil sa. Cítil ako sa pomaly nakláňa dopredu a vtom mu hlavou preletelo. Pieskovisko. Už v značnom náklone sa odrazil nohami. Snáď ho minie.
Komentáre